Život Prešova
online
online
Dadaizmus, anarchia v umení, vznikol v zürišskom Cabaret Voltaire
05.02.2026 Celý región
Zürich/Bratislava 5. februára (TASR) - Na inferno prvej svetovej vojny, globálneho krvavého konfliktu, sa rozhodli reagovať umelci z viacerých európskych miest, ktorých vojna vyhnala do švajčiarskeho exilu. Stretávali sa v Cabaret Voltarie v Zürichu, kde pred 110 rokmi, 5. februára 1916, vzniklo hnutie dada či dadaizmus, ktoré radikálne odmietlo nielen dovtedajšie umenie, ale aj hodnoty či morálku meštiackej spoločnosti, ktorá podľa týchto umelcov vyústila do vojny s miliónmi obetí.
Pri zrode dadaizmu stáli maliar rumunského pôvodu Marcel Janco, maliar a básnik Hans Arp pochádzajúci z Alsaska, švajčiarska výtvarníčka Sophia Taeuberová, ktorá sa neskôr stala Arpovou manželkou, a básnik a spisovateľ nemeckého pôvodu Richard Huelsenbeck.
Krátko po jeho zrode sa dôležitými propagátormi dadaizmu stali básnik Tristan Tzara pochádzajúci z Rumunska, ale prevažne žijúci vo Francúzsku, Hugo Ball - básnik, spisovateľ a režisér, pôvodom Nemec, ktorý prišiel do Zürichu ako dezertér, a jeho manželka, nemecká spisovateľka, poetka, herečka a tanečnica Emmy Henningsová.
Dadaisti odmietli dovtedajšie európske kultúrne tradície, spoločenské a politické inštitúcie či konvencie v živote a umení. Jeho stúpenci zdôrazňovali nezlučiteľnosť umenia s logikou a pri tvorbe kládli dôraz na spontánnosť. Tá sa prejavila už pri vzniku názvu dada, s ktorým sa spája niekoľko výkladov.
Traduje sa, že išlo o umelecké meno jednej tanečnice. Iní zasa tvrdili, že dada je odvodené od ruského či rumunského slova „da“, čo znamená áno. Ponúkol sa aj výklad v súvislosti s džavotaním bábätiek.
Najčastejšie sa však uvádza legenda, podľa ktorej je dada odvodené od francúzskeho slova označujúceho detského hojdacieho koníka, alebo aj koníčka ako záľubu. Údajne bolo zvolené po náhodnom označení vo francúzsko-nemeckom slovníku. Na jeho označenie vraj poslúžil nôž či hrot špendlíka.
Túto verziu pôvodu názvu potvrdil aj Huelsenbeck v druhom dadaistickom manifeste, ktorý prečítal na jar 1916 tiež v Cabaret Voltaire. Publiku prezradil, že vznik názvu hnutia bol spontánny, niekto ho totiž našiel, keď náhodne otvoril slovník. Rovnaký koncept zopakoval aj Tzara v manifeste z roku 1918, ktorý prečítal 3. marca 1918 v Zürichu, a potom uverejnil v decembri toho istého roku v časopise Dada.
Dadaisti obohatili výtvarnú terminológiu aj o nové pojmy ako objekt trouvé alebo ready-made. Objekt-trouvé znamená nájdený predmet, ktorý umelec vďaka jeho estetickej hodnote či bizarnosti prehlási za umelecké dielo.
Ready-made je špecifický objekt trouvé, kedy umelec vybral sériovo vyrábaný, priemyselný predmet a prezentoval ho ako umenie bez výrazných úprav. Najznámejším príkladom je Fontána (pisoár) od Marcela Duchampa. V tvorbe používali aj koláž či frotáž.
Nové techniky, ale aj oslobodenie umenia spod ťarchy klasických princípov zobrazovania spopularizovali dadaizmus do takej miery, že sa stal jedným z najcharakteristickejších východiskových momentov vývoja výtvarného umenia 20. storočia.
K dadaizmu, ktorého pobočky vznikli v Berlíne, Kolíne nas Rýnom, Paríži, Barcelone, ale aj za oceánom v New Yorku, sa prihlásili Marcel Duchamp, Max Ernst, Man Ray, André Breton, Louis Aragon, Paul Élaurd, Kurt Schwitters či Francisco Picabia, ktorý ako pravoverný dadaista v roku 1920 vyhlásil: „Umenie je liek pre idiotov. Dada nechce nič, nič, nič. Chce len, aby ľudia vraveli - nechápeme nič, nič, nič.“
Aktivity dadaizmu sa datujú do rokov 1922 - 1923, keď na neho nadviazal surrealizmus, ktorého stúpencami sa stali aj mnohí dadaisti. Jeden z hlavných predstaviteľom, dalo by sa povedať, že „duchovným otcom“ surrealizmu, bol práve bývalý dadaista - básnik, spisovateľ a teoretik umenia André Breton. V roku 1924 vydal prvý surrealistický manifest, čím fakticky spečatil koniec dadaizmu.
Pri zrode dadaizmu stáli maliar rumunského pôvodu Marcel Janco, maliar a básnik Hans Arp pochádzajúci z Alsaska, švajčiarska výtvarníčka Sophia Taeuberová, ktorá sa neskôr stala Arpovou manželkou, a básnik a spisovateľ nemeckého pôvodu Richard Huelsenbeck.
Krátko po jeho zrode sa dôležitými propagátormi dadaizmu stali básnik Tristan Tzara pochádzajúci z Rumunska, ale prevažne žijúci vo Francúzsku, Hugo Ball - básnik, spisovateľ a režisér, pôvodom Nemec, ktorý prišiel do Zürichu ako dezertér, a jeho manželka, nemecká spisovateľka, poetka, herečka a tanečnica Emmy Henningsová.
Dadaisti odmietli dovtedajšie európske kultúrne tradície, spoločenské a politické inštitúcie či konvencie v živote a umení. Jeho stúpenci zdôrazňovali nezlučiteľnosť umenia s logikou a pri tvorbe kládli dôraz na spontánnosť. Tá sa prejavila už pri vzniku názvu dada, s ktorým sa spája niekoľko výkladov.
Traduje sa, že išlo o umelecké meno jednej tanečnice. Iní zasa tvrdili, že dada je odvodené od ruského či rumunského slova „da“, čo znamená áno. Ponúkol sa aj výklad v súvislosti s džavotaním bábätiek.
Najčastejšie sa však uvádza legenda, podľa ktorej je dada odvodené od francúzskeho slova označujúceho detského hojdacieho koníka, alebo aj koníčka ako záľubu. Údajne bolo zvolené po náhodnom označení vo francúzsko-nemeckom slovníku. Na jeho označenie vraj poslúžil nôž či hrot špendlíka.
Túto verziu pôvodu názvu potvrdil aj Huelsenbeck v druhom dadaistickom manifeste, ktorý prečítal na jar 1916 tiež v Cabaret Voltaire. Publiku prezradil, že vznik názvu hnutia bol spontánny, niekto ho totiž našiel, keď náhodne otvoril slovník. Rovnaký koncept zopakoval aj Tzara v manifeste z roku 1918, ktorý prečítal 3. marca 1918 v Zürichu, a potom uverejnil v decembri toho istého roku v časopise Dada.
Dadaisti obohatili výtvarnú terminológiu aj o nové pojmy ako objekt trouvé alebo ready-made. Objekt-trouvé znamená nájdený predmet, ktorý umelec vďaka jeho estetickej hodnote či bizarnosti prehlási za umelecké dielo.
Ready-made je špecifický objekt trouvé, kedy umelec vybral sériovo vyrábaný, priemyselný predmet a prezentoval ho ako umenie bez výrazných úprav. Najznámejším príkladom je Fontána (pisoár) od Marcela Duchampa. V tvorbe používali aj koláž či frotáž.
Nové techniky, ale aj oslobodenie umenia spod ťarchy klasických princípov zobrazovania spopularizovali dadaizmus do takej miery, že sa stal jedným z najcharakteristickejších východiskových momentov vývoja výtvarného umenia 20. storočia.
K dadaizmu, ktorého pobočky vznikli v Berlíne, Kolíne nas Rýnom, Paríži, Barcelone, ale aj za oceánom v New Yorku, sa prihlásili Marcel Duchamp, Max Ernst, Man Ray, André Breton, Louis Aragon, Paul Élaurd, Kurt Schwitters či Francisco Picabia, ktorý ako pravoverný dadaista v roku 1920 vyhlásil: „Umenie je liek pre idiotov. Dada nechce nič, nič, nič. Chce len, aby ľudia vraveli - nechápeme nič, nič, nič.“
Aktivity dadaizmu sa datujú do rokov 1922 - 1923, keď na neho nadviazal surrealizmus, ktorého stúpencami sa stali aj mnohí dadaisti. Jeden z hlavných predstaviteľom, dalo by sa povedať, že „duchovným otcom“ surrealizmu, bol práve bývalý dadaista - básnik, spisovateľ a teoretik umenia André Breton. V roku 1924 vydal prvý surrealistický manifest, čím fakticky spečatil koniec dadaizmu.
www.ZIVOTPO.sk
